Pokusy o interpretáciu diela Denisy Lehockej zvyčajne začínajú, respektíve končia hľadaním kľúča k čítaniu jej priestorových inštalácií. Lehocká svoje diela zásadne nepomenúva, roky ich označuje identicky Bez názvu, čím ambíciám vysvetľovať jej tvorbu dlhodobo nepomáha. Nie je to prejav arogancie, naopak, skôr hlbokého a pokorného sústredenia, ktoré smeruje k jedinému – komunikovať (prehovárať, rozprávať) len prostredníctvom svojej práce.
Lehockej kompozície sú vždy voľnou reakciou na konkrétny priestor - inštalácie či priestorové koláže (ako ich sama nazýva), komponuje výhradne s ohľadom na okolie. Mohlo by sa zdať, že sú výsledkom osvojenej schémy – to je asi ako by sme niekomu, čo ovláda abecedu, chceli vytknúť, že hovorí stále to isté.
Umelkyňa prehovára (vizuálnym) jazykom, ktorý vypovedá o vzťahoch, pocitoch a emóciách. Je výsledkom premysleného priestorového uvažovania. Niekedy je správou, inokedy postrehom, najčastejšie pravdepodobne poéziou, konkrétne asi priestorovým haiku.
V zdanlivo ustálenej forme, no v neobmedzených variáciách, rozpráva o krajných bodoch, nabáda k vnímaniu. Je to otvorený, no prísny systém (náhoda v ňom nemá miesto). Intímny, no pritom veľmi racionálny. Je taxonómiou – klasifikuje a je klasifikovaný – určuje ho forma, počet, rozmiestnenie či veľkosť, ale zároveň aj anatómiou – prehovára v sústavách a štruktúrach, je hierarchiou. V jednoduchej, no komplexnej forme spája triedenie aj hromadenie.
Vychádza z najvnútornejších pohnútok – je systematickou transformáciou autorkinej citlivosti voči okolitému svetu, prerozprávaným výsekom reality. Lehocká jednoducho prehovára hmotnými slovami o nehmotných veciach, na hranici (našich a jej) viditeľností.
Nina Gažovičová, august 2016
Fotografie Jíři Tchýn